Mala som možnosť zopakovať si to znova na vysokej škole. Bola som však už vo vyššom štádiu tehotenstva, keď to spolužiačky organizovali. Takže Paríž sa nekonal. Škoda. Konalo sa však niečo oveľa krajšie. Nestala sa zo mňa ani učiteľka ako chcel otec, ani sprievodkyňa v Paríži ako som chcela ja. Stala sa zo mňa mama. Nikto to nečakal. Je to však to najprirodzenejšie povolanie na svete. Bez akýchkoľvek kurzov, školení alebo štúdia to človek robí najlepšie ako vie. Zbožňujem rána. Budím sa na to ako moja láska vedľa mňa spokojne odfukuje. V myšlienkach sa vraciam k včerajšiemu dňu. Spravila som všetko správne? Asi áno. Musela som. Moja láska hovorí že "život je jeden z najťažších". Každý z nás má však isté poslanie. A keby tým mojím jediným bolo dobre vychovať svojho syna, tak to beriem. Ale budem sa snažiť robiť správne aj iné veci. Plniť si svoje sny. Sny sú dôležité. Viem to. Som ryba, takže o snívaní toho viem až až. Takže najbližšia príležitosť ako sa dostať do Paríža, mi už neutečie. A viete čo? Zoberiem aj svojho syna. Pretože bez neho by to nebolo ono. Nič bez neho už by nebolo ono...
Z ranných myšlienok ma vytrhne môj skoro dvojročný syn: "Mama! Chcem papať." A vtedy pochopím, že začína ďalší zmysluplný deň.